Preskoč na obsah

Bruselský "Drang nach Osten": Ekonomická kolonizácia (1990 – 2010)

Der Drang nach Osten (Was ist Kunst) II.

Autor/ka: Hannes Hofbauer

Nasledujúca prednáška odznela na kolokviu s názvom „Der Drang nach Osten", paralely k postkolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore v novembri 2010. Kolokvium bolo teoretickou súčasťou výskumného a výstavného projektu s rovnomenným názvom, ktorý sa konal do 22. decembra 2010 v Galérii HIT v Bratislave. Okrem výstavy boli súčasťou projektu publikácie s teoretickými textami na danú tému a opismi diel, menšie sympózium s teoretikmi/teoretičkami umenia a ekonómie a z workshopu študentov VŠVU v Bratislave, Štúdia Ilony Németh a PCAP (Post-Conceptual Art Practices s profesorkou Marinou Gržinić) oddelenia Akadémie výtvarných umení vo Viedni. Všetky uvedené podujatia sa konali v Bratislave.

Prvého mája 2004 bolo prijatých osem východoeurópskych krajín (ako aj Cyprus a Malta) za členov Európskej únie. Prvého januára 2007 oneskorene nasledovali Rumunsko a Bulharsko. Týmto sa vplyv bruselského zákonodárstva rozšíril na 106 miliónov obyvateľov a 1,1 milióna kilometrov štvorcových. Počas redakčnej uzávierky tohto textu boli v plnom prúde rokovania s Chorvátskom, v prípade Macedónska sa už roky vyčkáva kvôli odmietavému postoju Grécka; Srbsko, Bosna a Hercegovina a Čierna Hora sa majú stať politicky poddajnými pomocou rýchlo sa striedajúcich vábení a vyhrážok, a Turecko je zodpovednými z ES/EÚ už roky vnímané ako strategická rezerva usadená v čakárni. Projekt rozširovania EÚ nie je ukončený, pokračuje.

Rozširovanie EÚ smerom na východ úplne zmenilo politickú mapu Európy, ktorú dovtedy určovali dohody z Jalty (1945). Spolu s predchádzajúcim rozšírením SRN o päť nových členských krajín sa geopolitická rovnováha zmenila v prospech Berlína/Bruselu a v neprospech Moskvy, a vytvoril sa hospodársky priestor, ktorý bol od vytlačenia nemeckej armády a víťazstva spojeneckých vojsk v roku 1945 takmer nemysliteľný.

1. Expanzia ako plán

Hnacou silou rozširovania je kapitál hľadajúci lepšie, resp. vyššie zhodnotenie – profit. V tomto zmysle je unionizácia európskeho spoločenstva v takej podobe, v akej sa dôsledne deje od Maastrichtu 1992 a Amsterdamu 1997 až po Lisabon 2009, ekonomickým projektom. Táto periférna ekonomická integrácia v rámci EÚ, vo väčšine prípadov uskutočnená bez akéhokoľvek odporu, potrebovala na realizáciu tri podstatné faktory:

*) územnú nestabilitu v celom rade prijímaných krajín. Takto sa začiatkom 90-tych rokov po rozpade troch multietnických štátnych útvarov Sovietskeho zväzu, Československa a Juhoslávie našlo na mape Európy znovu nie menej ako šesť z desiatky prijatiachtivých, predtým komunisticky riadených krajín vo forme nových maloštátnych útvarov: Estónsko, Lotyšsko, Litva, Česko, Slovensko a Slovinsko. K tomu pribudol ešte Cyprus, v prípade ktorého bola iba jedna jeho polovica EU-rópsky pripútaná k Bruselu.

*) slabé, takmer neexistujúce politické elity v jednotlivých krajinách. Výnimkou bola len bývalá NDR, kde bola na miesta po stroskotaných komunistických kádroch na vedúce pozície dosadená prebytočná západonemecká inteligencia a – federalizmus sem alebo tam – celý vývoj riadil Bonn. Ostatným východoeurópskym krajinám jednoducho chýbal kvalitný a vzdelaný personál. Takto si napríklad v Poľsku, centrálnej krajine rozširovania, v rozhodujúcej fáze transformácie počas štyroch rokov medzi rokmi 1989 a 1993 podávalo kľučky čerstvo založených úradov päť vlád. Mazowiecki, Bielecki, Olszewski, Pawlak a Hanna Suchocka nemohli byť v týchto podmienkach viac ako len figovým listom tých, ktorí v pozadí ťahali makroekonomickými uzdami. V prípade Poľska to bol muž Medzinárodného menového fondu (MMF) Jeffrey Sachs a jeho politický pomocník Leszek Balczerowicz. V Prahe nastúpila na hrad politicky ľahká váha v osobe modrookého básnika Václava Havla, ktorého opora, modrokrvné starorakúske knieža Karel Schwarzenberg, ostal zoči-voči sile nemeckých volkswagenových skupín bezmocný. Krajiny, ktoré sa v spomínanom čase územne dezintegrovali, boli už len z tejto pozície voči rozširovaniachtivému Bruselu v nevýhode.

V troch prípadoch miestne elity periférnym integračným ponukám z ES (vtedajšieho Európskeho spoločenstva) aspoň dočasne čelili. Rovnako ako bol tento odpor pestrý politicky – zľava, sprava alebo od liberálov – tak jednotné bolo aj jeho apelovanie: „Nie kolenačky do ES!" Ako ľavicové sa dá opísať vládnutie Iona Iliesca v Rumunsku (do 1996), o pravo-ľavý front sa pokúsil Vladimír Mečiar na Slovensku (do 1998) a ako národno-liberálna by sa dala označiť politika Slovinska. Iliescu sa bránil prevzatiu rumunských oceliarní západnými investormi, ako aj zatvoreniu uhoľných baní plánovaného Bruselom. To sa mu roky úspešne darilo, pretože vďaka oddlžovacej politike svojho predchodcu Nicolaia Ceauçesca tu pre MMF a ES nebolo možné nasadiť všade inde používané donucovacie prostriedky nastolené za vysoké zahraničné zadlženie. Vladimírovi Mečiarovi sa zas roky darilo využiť polohu Slovenska ako energeticko-politického tranzitu medzi Ruskom (Gazprom) a Západom, a cez ruských investorov brzdiť (napr. aj v prípade atómovej elektrárne v Mochovciach) naplánované prevzatia nemeckými investormi. A takmer desaťročie stabilne fungujúca slovinská koalícia zložená z bývalých komunistov a kresťanských konzervatívcov presadila – na rozdiel od ostatných krajín – privatizačnú metódu dávajúcu zamestnancom a manažérom toho ktorého skapitalizovaného podniku prednostné kúpne právo. Z tohto „Workers and management buy-out" vzišli dokonca dva štátne sociálne fondy a slovinská privatizácia nielenže upevnila titoistickú strednú triedu, ale dokonca získala financie pre sociálne služby. Uskutočniteľné to bolo samozrejme len na pozadí špeciálnej formy vlastníctva v rámci podnikovej samosprávy zamestnancov, ktorá fungovala ešte počas existencie Juhoslávie. Všetky tri varianty národnej samostatnosti západní politici a médiá kritizovali. Iliescu a Mečiara označkovali ako nacionalistov, alebo, ako ich kreatívne pomenovali švajčiarske Neue Zürcher Zeitung, boli to „Nationalkommunisten", národní komunisti.

*) netreba zabúdať, že tretím faktorom hladkého priebehu periférnej integrácie (s už zmiernenými, časovo obmedzenými výnimkami) bola neexistújuca alternatíva. V prvých piatich rokoch 90-tych rokov neexistovala k integrácii do ES žiadna alternatíva. V Rusku pracoval Boris Jeľcin na dezintegrácii vlastnej krajiny a iné možné hospodárske partnerstvá boli v rámci medzinárodného embarga, pretlačeného z Washingtonu a Bruselu, zablokované. V tomto zmysle sa zakázali obchodné a hospodárske kontakty s Lýbiou, Irakom a Juhosláviou (vedenou Srbskom). A presne s týmito tromi krajinami viedli vychodoeurópske štáty ešte krátko predtým čulý ekonomický styk na báze barterovej alebo dolárovej výmeny mimo RVHP. Tak, ako boli medzinárodné embargá marginálne pre krajiny ako Nemecko, tak deštruktívne vplývali na ekonomiku Rumunska, Bulharska alebo Maďarska, čo v sťažnostiach niekoľkokrát zdôraznili premiéri dotyčných krajín pred OSN.

2. Piliere transformácie

Rozširovanie Európskej únie sa z ekonomickej strany uzatvorilo pred prijatím jej nových členov. Časový úsek medzi rokmi 1989 až 1991 a summitom EÚ v Kodani (2002), kde sa stanovil dátum prijatia prvých desiatich kandidátskych krajín na 1. máj 2004, sa vníma ako fáza transformácie. Týchto dvanásť rokov bolo potrebných na prestavanie východoeurópskych ekonomík v duchu štyroch slobôd určujúcich kapitalizmus – sloboda pohybu (resp. voľný obeh kapitálu), tovarov, služieb a pracovnej sily. Právne je tento priebeh kodifikovaný v tzv. acquis communautaire, súbore všetkých právnych noriem EÚ. V čase prijímania pozostával acquis z 20-tisíc právnych noriem rozdelených do 31 kapitol a v zdĺhavom procese sa aplikoval na každé novoprijímané národné hospodárstvo. Napriek zaužívanému termínu „prístupové rokovania" sa v rámci prijímania legislatívy EÚ obsahovo neprerokovávalo vôbec nič. Rokovalo sa jedine o predĺžení lehôt pri presadzovaní hospodársko-liberálnych postulátov. Takto si napr. Nemecko a Rakúsko v rámci acquis communautaire zaistili v kapitole o voľnom pohybe pracovnej sily, eufemisticky nazvanej „ArbeitnehmerInnenfreizügigkeit" (voľný preklad: voľnosť zamestnancov/kýň a znamenajúc v podstate mobilizáciu pracovníkov/čiek) vo viacerých krokoch posun lehoty na rok 2011 (pre Rumunsko a Bulharsko na rok 2013). Alebo naopak: Poľsko si pri kapitole o nákupe pozemkov pre zahraničné fyzické osoby dokázalo vyrokovať odklad.

Už dlho pred právnym ukotvením rozširovania boli pre bývalé komunisticky riadené krajiny (napokon aj pre Ukrajinu a Rusko) postavené tri podstatné piliere transformácie v zmysle logiky kapitálu:

*) hyperinflácia a šoková terapia
*) zavedenie trhu
*) privatizácia a prevod majetku

Hyperinflácia a šoková terapia

Začiatkom 90-tych rokov (v Poľsku už v roku 1989) mohli ľudia vo východnej Európe na vlastnej koži pocítiť, s akou takmer zúrivou rýchlosťou zvrátil hyperinflačný vývoj všetky finančné plány. Troj až štvormiestna ročná miera inflácie (v Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, Slovinsku a na Ukrajine), ako aj 40-percentná až 60-percentná inflácia v Maďarsku a Česko-Slovensku (medzi rokmi 1991 a 1992) vyvlastnili všetkých tých, ktorí nemali viac než „svoju" pracovnú silu a vkladnú knižku. Medzi rokmi 1990 a najneskôr 1994 (na Ukrajine) sa jediným úderom zmietli zo stola, resp. odstránili z trhu všetky sľuby komunistickej epochy o konzume. Jednoducho preto, lebo našetrené bankovky a cifry na vkladnej knižke vykazovali už len zlomok hodnoty toho, kvôli čomu sa tieto čísla v relatívne nedostatkovom hospodárstve našetrili. V rámci nasledujúcej šokovej terapie, ktorú minútu po minúte naplánovali inštitúcie ako Svetová banka a MMF a zrealizovali manažéri ako napr. Jeffrey Sachs, sa toto vyvlastňovanie považovalo za základ pre vznik dolárovej a markovej konvertibility národných hospodárstiev. Šok ideálne prebiehal v Poľsku od roku 1990: v rámci sociálnej dohody so zástupcami Solidarnośći sa dohodla indexácia platov k cenám v pomere 0,8 : 1,0; čo zodpovedalo zníženiu reálnych platov o 20 percent. Štátne výdavky sa drasticky znížili. Prijatý zákon o zákaze zvyšovania platov v štátnych podnikoch („popiwek") vyhnal flexibilnejších zamestnancov do súkromného sektora. Stopnutie bytových a energetických subvencií, ako aj subvencií potravín, už len daný program doplnilo. Následkom toho sa najprv z dôvodu hyperinflácie z trhu stiahli sľuby o konzume, teda možnosť ich nákupu, a týmto sa potom ukončila aj ich samotná výroba. Medzi rokmi 1989 a 1995 zažila polovica východnej časti kontinentu pre západnú Európu nepredstaviteľnú fázu deindustrializácie. Prepady produkcie medzi 70% (v Poľsku) a 40% (v Česku a na Slovensku) dramaticky zmenili situáciu a vyprázdnili trhy pre dovoz zo Západu a pre nové, teraz už západnými koncernami vlastnené produkcie vyrábajúce pre svetový trh.
Týchto prvých päť rokov od začiatku 90-tych rokov znamenalo zo sociálneho hľadiska najväčšie straty od čias druhej svetovej vojny. Štúdia UNICEF z roku 1994 upozorňuje na výrazné zvyšovanie miery úmrtnosti (okrem Čiech a Slovenska). Podľa nej zomrelo v samotnom roku 1993 vo východnej Európe (vrátane Ruska a Ukrajiny) o 1,4 milióna ľudí viac ako v roku predchádzajúcom. Táto štatistická hodnota, pre ktorú sa zaviedol výraz „transition mortality", sama najlepšie odzrkadľuje brutalitu epochy.

Zavedenie trhu

Inak ako v časoch komunistickej regionálnej politiky, ktorá sa v rámci plánovaného hospodárstva praktizovala vo forme budovania single factory miest, čo znamenalo, že továreň „prišla" k ľuďom a nie naopak, bola po konci jej vlády ohlásená mobilizácia. Takisto sa realizovala plánovane. Cieľom bola flexibilizácia a segmentácia spoločnosti, o ktorej sa neústavne hovorilo ako o "stagnujúcej". Ústrednou myšlienkou bolo zavádzanie pracovného trhu tak, ako predtým neexistoval. V správe Svetovej banky z roku 1995 sa píše (preklad z pôvodného textu publikovaného autorom v nemčine, pozn. prekl.): „Závažné obmedzovanie mobility pracovných síl prekáža pracovnému trhu vo viacerých reformných krajinách. Zamedzenie týchto reštrikcií (...) môže rozprúdiť pracovnú mobilitu." A ďalej: „Pevne stanovené platy môžu ohroziť reštrukturalizáciu zamestnávania, a to aj v prípade, že ostatné trhy fungujú dobre. (...) Pred reformami vykazovali bývalé plánované hospodárstva veľmi rigidnú platovú štruktúru. Tu sa už veľa mení, ale aj v samotných zliberalizovaných podmienkach sa vyskytujú obmedzenia platobnej flexibility, ktoré môžu vážne brzdiť reštrukturalizáciu zamestnávania. (...) Príliš vysoké minimálne mzdy ohraničujú rozdeľovanie platov smerom nadol a zabraňujú vytvoreniu platov na trhovej úrovni."

Heslo, ktoré nastavili medzinárodné finančné organizácie a zaviedlo ES v spolupráci so slabými národnými elitami, znelo: "Preč s konkurencieneschopnou produkciou (samozrejme tomu úmernými deklaráciami), sem s nefinancovateľnou nezamestnanosťou, a tým aj s vytvorením priemyselnej rezervnej armády pre ďalších investorov." Týchto investorov lákali v prvom rade na extrémne nízku úroveň miezd (napriek ich vlastným ubezpečovaniam, že to tak nie je), spojenú s relatívne dobrými manuálnymi zručnosťami. Keď ako koeficient 100 určíme týždennú, resp. mesačnú mzdy v Nemecku v roku 1994, keď vznikali prvé väčšie investície vo východnej Európe, v Maďarsku vychádzala mzda za rovnakú vykonanú prácu 10, na Slovensku – teda pred vybudovaním najväčšieho automobilového klusteru v Európe – 6,6 a v Bulharsku a Rumunsku 3. To znamená, že pre nemeckú firmu bola pracovná sila v polovici 90-tych rokov v Maďarsku 10-krát, na Slovensku 15-krát a v Bulharsku 33-krát lacnejšia ako doma v Nemecku.

Aj pri výpočte mzdových nákladov na jeden vyprodukovaný kus (Lohnstückkosten), v ktorom je zarátaná produktivita pracovnej sily, získal podnikateľ (a stále ešte získava) taký rozdiel, že jeho nevyužitie v rámci zníženia nákladov by sa rovnalo nedbanlivosti pri riadení podniku.

Privatizácia a prevod majetku

Za tretí pilier transformácie sa považuje privatizácia, vrátane (s výnimkou Slovinska) zásadnej zmeny vnímania súkromného vlastníctva. Privatizácia sa v kocke udiala v štyroch možných formách:

*) priama privatizácia cez štátne dôvernícke spoločnosti;
*) kupónová privatizácia;
*) dražba a reštitúcia bývalým vlastníkom, resp. ich potomkom;
*) v jednotlivých krajinách boli bežné aj rôzne kombinácie uvedených froiem, pričom už zmienenú výnimku tvorilo Slovinsko.

Veľké prevody prebiehali celkovo cez štátne dôvernícke spoločnosti, pričom práve vládnúce strany, resp. vplyvné osoby v štátnom aparáte boli neraz zvádzané obsluhovať vlastnú klientelu. Predaju nosných národnohospodárskych podnikov ako boli napr. Závody Škoda v Česku alebo metalurgické závody v Rumunsku asistovala aj geopolitická situácia, keďže najdôležitejší význam má to, kto bude v budúcnosti disponovať najsilnejšími produkciami národného hospodárstva, resp. kto bude ukrátený. V Česku sa napríklad zápas o Škodovku medzi nemeckým (za ktorou stal Václav Klaus) a francúzskym (za ktorým bol Václav Havel) automobilovým priemyslom skončil v prospech prvého menovaného. Odhliadnuc od toho, komu sa pridelili centrálne časti priemyselnej produkcie bola veľká časť privatizácie uzatvorená ešte pred vstupom krajín do EÚ. To malo za následok, že väčšina vtedy budúcich, dnes už vyplácaných regionálne-politicky alebo ináč motivovaných grantov (napr. na vzdelávacie alebo doškolovacie kurzy) z bruselských pokladníc, padla alebo bude padať na úžitok už novým vlastníkom.

Nedostatočná domáca akumulácia kapitálu ako aj nátlak západoeurópskeho a sčasti aj juhovýchodnoázijského kapitálu po nových možnostiach zhodnotenia/profitovania na Východe mali za následok, že sa úplne pretransformovala štruktúra formy vlastníctva (kapitálové vlastníctvo namiesto kolektívneho, resp. štátneho vlastníctva) a že (noví) vlastníci prišli zvonka. Najsilnejšie branže priemyselného a služobného sektora sa takmer výhradne dostali do zahraničného vlastníctva. V bankovom a poisťovacom sektore bol tento prevod dokončený v roku 2002. Belgické, rakúske, talianske, francúzske, nemecké a švédske bankové domy vlastnili v tomto časovom období medzi 80 až 95 percent bánk v Česku, na Slovensku, v Bulharsku, Estónsku (99%) a v Maďarsku. Poľsko mierne pokrivkávalo a Slovinsko tvorilo so zmieneným modelom „workers and management buy-outs" aj v bankovom sektore výnimku (33%). Ten, kto disponuje bankovníctvom, kontroluje o. i. aj trh s pôžičkami a tým aj národnohospodársky chúlostivé záujmy. Krajiny na Východe to významne pociťujú od prasknutia americkej bubliny na trhu s nehnuteľnosťami a od tých čias dominujúcej svetovej hospodárskej krízy.

Iný druh privatizácie v post-sovietskych republikách spojený so vznikom domácich oligarchov spôsobil, že dlhá ruka západoeurópskeho ekonomického tlaku na Východ dosiahla len čiastočne, čo umožnilo novým národným hospodárstvam (Rusko, Ukrajina, Moldavsko) proces domácej koncentrácie kapitálu. Zopakovanie najväčšieho privatizačného procesu na Ukrajine s premiérkou Júliou Timošenkovou krátko po oranžovej revolúcii v roku 2005 priamo predviedlo, aké neisté môže byť novonadobudnuté vlastníctvo, pokiaľ je v hľadáčiku západného záujmu a tomu zodpovedajúcom ovplyvňovaní domácej mocenskej elity. Srdce ukrajinského hospodárstva, oceliarne Krivoristal, boli krátko po oranžovej revolúcii mimoriadne spektakulárnym spôsobom odobraté pôvodne určenému vlastníkovi zo skoršej privatizačnej vlny, synovcovi prezidenta Kudžmu Viktorovi Pinčukovi. Nové prepísanie majetku previedlo najväčší ukrajinský závod do vlastníctva koncernu Mittal vedeného v Holandských Antilách, aby po fúzii so spoločnosťou Arcelor vznikol najväčší svetový producent ocele. Expanzia, takpovediac, v najveľkolepejšej podobe.

3. Kríza po kolapse

Začiatkom nulových rokov 21. storočia sa pre nových členov EÚ z Východu v hospodárskych kruhoch udomácnil pojem „emerging markets" (vynárajúce sa trhy). Tieto krajiny v prvej päťročnici nového storočia skutočne preukazovali indície hospodárstva a zamestnanosti smerom nahor, akurát že vychádzali z katastrofálne nízkych hodnôt. V krátkodobej fáze eufórie, ktorá medzičasom vyhasla a zmenila sa naopak na trpké lamentácie, sa prehliadlo, že zo zahraničia riadené napojenie východnej Európy na západné záujmy bolo sprevádzané neustálym a nevysýchajúcim odbytkom kapitálu z Východu na Západe. Samotný zahraničný dlh ôsmich ex-komunistických členov EÚ vo výške 637 miliárd eur z konca roku 2009 garantuje centrálam západných bánk splácaním úrokov pravidelný prevod miliardových súm. Podstatne nižšia suma kumulovaných priamych západných investícií (467 miliárd EÚR) vo východoeurópskych krajinách v žiadnom prípade nevyrovnáva ich uvedenú kapitálovú bilanciu. Práve naopak. Za ukazovateľmi výkonnostnej bilancie pred svetovou krízou, ktoré v roku 2008 predstavovali 3 percentá HDP (v Česku) a 25 percent HDP (v Bulharsku), stoja okrem iného prevody vysokých ziskov koncernov investujúcich do západných centrál. Z celkových príjmov vymeraných z investícií bolo investormi do svojich centrál presunutých zo Slovinska 97,8% ziskov, zo Slovenska 81,8%; z Bulharska 77,2%; z Maďarska 71,2%; z Rumunska 66,3% a z Poľska 63,2%. Z Čiech nebolo preinvestovaných 57,7%, ale v rámci voľného pohybu ziskov sa „repatriovali".

Roky 2008, 2009 a 2010 sú takisto poznačené ďalším príznačným znižovaním výkonnosti v produkcii. Táto v roku 2009 predstavovala v porovnaní s predošlým rokom u všetkých nových východoeurópskych členov EÚ (okrem Poľska so štyrmi percentami) výrazný nadpriemer „starej" EÚ-15. V Slovinsku, Maďarsku a v Bulharsku sa v roku 2009 hospodárska produkcia prepadla o 17,5%, na Slovensku a v Česku o 15% a v pobaltských republikách medzi 15% až 6%. V prvom polovici roku 2010 tento trend pokračoval.

Pri porovnaní s rokom 1990, teda s dobou úplného zrútenia plánovaných hospodárstiev východoeurópskych štátov, a pri porovnaní s vývojom HDP centrálnych západouerópskych ekonomík s údivom zistíme – a to aj so zreteľom na pokračujúcu propagandu o údajnom doháňaní Západu Východom, že ani tento cieľ sa nepodarilo dosiahnuť. A to aj napriek tomu, že údaje z roku 1990 sú pre svoje extrémne nízke hodnoty výhodne nasadené, aby na štatistickom základe dokazovali toto "dohnanie" (catching-up). V realite sa táto argumentácia rozpadáva. Iba v troch štátoch bývalého „Ostbloku" sa HDP v uplynulých dvadsiatich rokoch (podľa konštantných cien) vyvíjal lepšie ako priemer EÚ-15: v Slovinsku a na Slovensku, ako aj v Poľsku (výhradne štatisticky, pretože ako referencia slúži rok 1989). Všetky ostatné východoeurópske štáty zaznamenali v porovnaní so západnou Európou ďalší prepad. Vyjadrené v číslach vyzerá tento formálny rast HDP (samozrejme, bez zohľadnenia sociálnych rozdielov) nasledovne:

Ak sa v roku 1990 rovná 100, 1. zaznamenáva EÚ-15 v roku 2009 137,8 ; Česko 137,7; Estónsko 137,5; Maďarsko 130,6; Rumunsko 127,3 a ešte ako tak spĺňajú rast udávaný zo Západu; 2. Bulharsko 119,0; a Litva 99,2 ležia hlboko pod nimi; 3. Slovensko 157,0 a Slovinsko 155,0 si nadbehli/prilepšili.

Treba však mať stále na zreteli a zdôrazniť, že východisková pozícia štatistiky rastu pre východ je rok 1990, keď politický a spoločenský kolaps so sebou stiahli celý jeden spoločenský systém. Ak ďalej zohľadníme vývoj HDP v Turecku a porovnáme ho s jadrom EÚ, je očividné, že Ankara v predošlých dvadsiatich rokoch (v roku 1990 a koeficiente 100 má Turecko v roku 2009 190) bez členstva v EÚ zaznamenala oproti Bruselu ten hospodársky rast, ktorý sa sľuboval východoeurópskym krajinám.

Z nemeckého originálu preložil Ivan Jurica

Hannes Hofbauer (1955), Viedeň, študoval na Viedenskej univerzite (Universität Wien) hospodárske a sociálne dejiny. Je vydavateľ, publicista a ekonomický novinár. Od roku 1989 cestuje po krajinách východnej Európy. Na danú tému vydal knihu Rozširovanie na Východ. Historické podložie – ekonomický motor – sociálne následky ( EU-Osterweiterung. Historische Basis – ökonomische Triebkräfte – soziale Folgen,Wien, Promediaverlag).

Projekty participatívnych komunít 2013 - BA

Autor/ka:

Proces PR pre rok 2013 sa začal v septembri verejnými fórami a pravidelnými stretnutiami participatívnych komunít v Komunitnom centre generácií.

Čítať ďalej...

Podpora európskej zodpovednosti za blaho detí

Spoločné vyhlásenie európskych mimovládnych organizácií k Záverom zasadnutia EPSCO zo 4. októbra 2012

Autor/ka: EAPN/SAPN
Čítať ďalej...

Priebeh a výsledok participatívneho rozpočtu v Bratislave pre rok 2012

Autor/ka: Utopia

Prvý ročník participatívneho rozpočtu (PR) v Bratislave prebiehal v období od apríla do júla 2012. Občania a občianky na pravidelných stretnutiach jednotlivých komunít PR podávali návrhy na zlepšenie mestského priestoru alebo služieb mesta, diskutovali o prioritách komunít a nakoniec na ich základe vypracovali projekty, ktoré sa uchádzali o prostriedky z mestského rozpočtu. Zapojiť do činnosti ktorejkoľvek z komunít sa mohol ktokoľvek, kto mal záujem. Participovať na rozhodovaní o prostriedkoch z mestského rozpočtu bolo možné aj inými spôsobmi. Po celý čas prebiehala Burza nápadov, anketa, ktorej cieľom bolo pozbierať čo najviac kritických podnetov a návrhov na ich riešenie od obyvateľov a obyvateliek Bratislavy na uliciach, verejných akciách alebo na internete na stránke pr.bratislava.sk. Okrem toho prebehlo niekoľko verejných diskusných fór, na ktorých sa rovnako dalo vyjadriť k rozpočtu a prioritám mesta. Občania a občianky mali celú dobu možnosť zapojiť sa do elektronických diskusií na stránke pr.bratislava.sk, na ktorej sú zverejňované výstupy práce v participatívnych komunitách a na verejných zhromaždeniach. 21. júna 2012 sa v Kultúrnom centre Dunaj uskutočnila verejná prezentácia projektov pripravených na základe všetkých podnetov a verejných diskusií v rámci participatívneho rozpočtu pre rok 2012. Po prezentácii sa občania a občianky znova vyjadrovali k projektom a prioritám participatívnych komunít a diskutovali o nich. Rozhodnutie o tom, ktoré projekty získajú podporu z mestského rozpočtu, je výsledkom verejného zvažovania delegátov komunít na zhromaždení z 28. júna 2012 a verejného hlasovania prebiehajúceho do 22. júla 2012.

Čítať ďalej...

First Previous Next Last