Preskoč na obsah

Premenovávací stroj ako prehliadnutá stratégia „akumulácie vyvlastňovaním"

Der Drang nach Osten (Was ist Kunst) IV.

Autor/ka: Suzana Milevska

Text macedónskej kultúrnej teoretičky a kurátorky Suzany Milevskej opisuje fenomén mazania historickej pamäti prostredníctvom premenovávania ako ďalšej formy násilia vykonávanej na tradičných a emocionálnych vzťahoch s existujúcimi názvami a toponymami. Spoločne s rozkrádaním priestoru mesta či teritória popísanom Davidom Harveym ide o další jav, ktorý vedie k absolútnemu vyprázdňovaniu národných, kultúrnych a osobných identít. Suzana Milevska opisuje realitu na Balkáne, naša bratislavská a slovenská skutočnosť je však jej smutným náprotivkom. Text je súčasťou publikácie kolokvia „Der Drang nach Osten", paralely k postkolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore, ktoré sa uskutočnilo v novembri 2010 v Bratislave. (sru)

V súvislosti s pokusom o priblíženie niektorých prehliadaných stratégií postkoloniality ponúkam svoju úvahu o premenovávaní (štvrtí, budov, toponým, podnikov a pod., pozn red.). Tieto stratégie nazývam „premenovávací stroj" (renaming machine), a navrhujem bližšie sa sústrediť na komplexné súvislosti, ktoré politické a kultúrne procesy premenovávania zahŕňajú.

Nie je veľmi objavné, že premenovávanie ovplyvňuje vizuálnu kultúru, formuje kultúrne identity a politiky prostredníctvom mentálnych obrazov, ktoré tak vytvára. Chcem však tieto myšlienky ešte hlbšie rozvinúť a ukázať, že sa za tým skrýva oveľa viac. Podľa mojej mienky je premenovávanie v zmysle myšlienok Davida Harveyho len ďalším politickým prostriedkom „akumulácie vyvlastňovaním". David Harvey píše o „akumulácii vyvlastňovania" majetku a teritória, zároveň však môžeme dodať, že nemenej moci sa získava „akumuláciou vyvlastňovania" pomenovaní.(i) Premenovávanie síce nezahŕňa fyzickú alebo vojenskú agresiu, jeho podstata však spočíva v znásilnení lokálneho označenia a jeho významu. Z dôvodu nevyhnutnej potreby reagovať na procesy premenovávania a poukazovať na to, ako ovplyvňujú konštrukciu a destabilizáciu pamäti národných, kultúrnych a osobných identít – v mojom prípade v bývalej Juhoslávii a na Balkáne, ale samozrejme sa to deje aj inde – jedna z hlavných otázok ostáva: ako tieto procesy odrážajú teoretické a umelecké skúmania posunov v rámci zobrazovania a reprezentačnej politiky?

Balkán, ktorý je zaťažený zmenami štátnych hraníc, spôsobených turbulentným a oneskoreným budovaním národov, má dejiny, ktoré sa len tak hemžia politikami premenovávania. Práve preto je potrebné preskúmať rôzne politické, kultúrne a umelecké fenomény, stratégie a výskumné projekty, ktoré sa s fenoménom premenovávania spájajú. Za účelom stanovenia rozsahu, do akého je premenovávanie v juhovýchodnej Európe špecifické, ako aj za účelom možnosti porovnania, ako sa tento fenomén prijíma v iných krajinách, by sa akumulácia vyvlastňovaním pomenovaní mohla dodatočne analyzovať aj v ďalších kultúrnych a teoretických kontextoch.
 
Etika pomenovávania a premenovávania: osobné mená, komunita, príbuzenstvo a rodová problematika
 
Premenovávanie nie je len istá forma násilia, ktorá sa vykonáva na tradičných a emocionálnych vzťahoch s existujúcimi názvami. Ako svoj hlavný argument totiž okrem toho využíva tie filozofické argumenty, ktoré sú formulované v prospech svojvoľnej a vágnej podstaty mien a názvov. Popri filozofických, etických a feministických interpretáciách psychoanalitického „mystického zápisníka" Sigmunda Freuda (u Freuda zaužívaná terminológia zaoberajúca sa zabúdaním, spomínaním, podvedomím; pozn. prekl.) a pripomínania biblických a historických pomenovaní môžeme v záujme porozumenia komplexnosti celého fenoménu preskúmať hlbší etický a ideologický zmysel súčasného premenovávania s ohľadom na osobné mená, komunitu a rodovú otázku.(ii)

Na pozadí „želaných premenovávacích strojov" je činných viacero zákonitostí dominantných a viditeľných sociálnych mašinérií. Vychádzam pri tom z teoretických úvah Gillesa Deleuza o sociálnych štruktúrach a rozdieloch medzi neviditeľnými, no vedome želanými strojmi a viditeľnými strojmi spoločnosti. Premenovávací stroj má hlboké dôsledky na rodovú politiku: patriarchálna svadobná dohoda tradične prikazuje, že žena si osvojí priezvisko manžela a tým vlastne svoju vlastnú predmanželskú identitu celkom prepíše. Feminizmus a feministický politický program považujú pomenovávanie a premenovávanie za dôležitý zápas s mocou, a to nielen v konkrétnom prípade dedičstva, ale aj v prípade príbuzenského reťazca. Čin pomenovávania predstavuje dôležitú stratégiu v boji proti patriarchátu.(iii)
 
Premenovávanie a globalizácia – symbolická a ekonomická hodnota mien a identity
 
Akákoľvek diskusia na tému mien, názvov a premenovávania sa na Balkáne nezaobíde bez zmienky absurdnej a stále pokračujúcej konceptuálnej „vojny mien" medzi Helénskou republikou (Gréckom) a Macedónskou republikou. Konflikt sa začal v roku 1991 ako bilaterálny spor, keď sa Grécko ohradilo voči označeniu „Macedónsko", ktoré použil jeho severný sused. Macedónsko v tom roku vystúpilo zo Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie a vyhlásilo nezávislosť. V roku 1993 konflikt prerástol do medzinárodnej hry s OSN plnej duchaplných slovných prestreliek a slovných hračiek, ktorá Macedónsko a medzinárodnú komunitu nútila používať zložený opis „Bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko". Takáto nerovná zámena v kontexte práva krajiny zadefinovať svoj vlastný názov pôsobí, akoby bol názov chránený autorským právom – právom, ktore predtým Grécko sotva kedy požadovalo.

Odhliadnuc od politických a ekonomických zdrojov konfliktu ovplyvňuje a formuje táto konkrétna záležitosť osemnásť rokov deň čo deň môj vlastný uhol pohľadu, ako aj umenie a kultúru mojej krajiny. Nevyhnutne sa pre mňa preto stala tým najočividnejším príkladom komplexnej ideológie premenovávania; mechanizmom, ktorý zviditeľnil prostriedky, ktorými donekonečna presúvaný proces premenovávania dokáže vytvárať „výnimočný stav" (v poňatí Giorgia Agambena ide vždy o jasnú súdnu štruktúru). Výnimočný stav napokon slúži upevneniu politickej a ekonomickej moci „premenovávacieho stroja", či už jeho banalizáciou alebo naopak preceňovaním.(iv)

Ak ako priamy dôsledok tohto konfliktu vnímame nielen odročenie prijatia Macedónskej republiky do štruktúr NATO a Európskej únie, ale aj to, že ľuďom, ktorí boli po porážke Gréckej demokraticej armády (DSA) vysťahovaní z Grécka (známi aj ako „utečenecké deti z egejského Macedónska"), sa neuznali vlastnícke práva na majetok a nikdy im nebolo dovolené vrátiť sa do ich vlastnej krajiny a do ich vlastných domovov, hádam sa ani nedá nájsť lepší dôkaz javu, že premenovávanie môže slúžiť ako najmenej viditeľný sociálny a konceptuálny prostriedok akumulácie vyvlastňovaním.(v)

Politika pripomínania a vymazávania vizuálnej pamäti vo verejnom priestore je úzko spojená s vykonávaním hegemonickej performativity neoliberálnej moci vo východnej Európe a so spôsobom vládnutia (govenmentality) v zmysle Foucaulta.(vi) S rozpadom Juhoslávie neoliberálny premenovávací „aparát" vymazal a prepísal väčšinu stôp Titovej éry, vrátane mena juhoslovanského vodcu, ktorým boli pomenované nespočetné miesta v bývalej krajine, a to všetko ako mašinéria stroja spomínania, zabúdania, prepisovania a kovania novej histórie. Samotný región sa začal nazývať viacerými menami – Balkán, Západný Balkán, juhovýchodná Európa a podobne, vždy v závislosti od geopolitických záujmov a postojov silnejších štátov sledujúcich integritu alebo rozkúskovanie regiónu. Nasledujúce generácie sa stali svedkami zmien v pomenovaní inštitúcií, jednotlivcov, etník, jazykov, toponým, tovární či organizácií, a dokonca aj politických štátov. Takéto zmeny, ktoré sa zväčša odohrávali po zásadných politických prevratoch, konfliktoch a vojnách, sú často prvými krokmi v procesoch privlastňovania alebo vymazávania národných, kultúrnych alebo osobných identít, hoci môžu slúžiť aj na ochranu dlhodobých politických záujmov a zaistiť dominanciu nad teritóriom.
 
Osvojovanie a svojvôľa názvov v umení: mnohonásobné názvy, prezývky, pseudonymy a avatára
 
Pri rozširovaní umeleckých konceptuálnych stratégií sa v súčasných umeleckých hnutiach a na súčasných umeleckých scénach často využíva práve premenovávanie. Umelci a umelkyne používajú premenovávanie ako stratégiu už dlho, a má slúžiť na dosiahnutie
alebo znovunadobudnutie určitých teritórií alebo vplyvu v umení. Mnohonásobné názvy, pseudonymy a pomyselné osoby boli medzi umelcami vždy populárne.(vii)

Odhodlanie zahmliť autorské právo jednotlivca prepísaním jeho vlastného mena vždy sprevádzali debaty a škandály. Inou umeleckou stratégiou, aj keď mladšieho pôvodu, je privlastňovanie diel a názvov projektov, takže premenovavanie samotných umeleckých postupov takisto znamená špecifickú intervenciu do sféry politickej. Umelecké využívanie potenciálu a performatívnej agendy pomenovávania a premenovávania, ako aj pokusy zamedziť ich súvisí s vedomím, že akýkoľvek moment premenovania, hoci sa aj uskutoční ako jednoduchý umelecký alebo performatívny čin, má silu uviesť do pohybu premenovávací stroj a definitívne zmazať rozdiel medzi umením a realitou.(viii) Premenovávanie je teda prostriedok vlastný ako umeniu, tak aj politike, a to so všetkou svojou mocou a účinkami. Umelci a umelkyne preto premenovávanie využívajú s plným vedomím vlastnej zodpovednosti voči konečným zmenám, ktoré spôsobí používanie tohto konceptuálneho, zároveň však aj politického média. Akumulácia významu môže zároveň viesť k vyvlastneniu autorského práva, ale v dôsledku problematizácie závažnosti akéhokoľvek autorstva si táto forma „vyvlastnenia" zasluhuje inú a podstatnejšiu analýzu, ako umožňuje tento text.

Frederick Martin, filozof a domorodý Američan, ktorý vo svojej pôvodnej kultúre používa meno Stojaci medveď (Standing Bear), píše o násilí ukrytom v konceptoch premenovávania ako o najvlastnejšej podstate západnej kultúry. Podľa Martina sa v západnej kultúre mená prideľujú ešte prv, než človek rozvinie vlastnú identitu, dokonca ešte pred samotným narodením. Napríklad „John Smith" je meno úplne náhodné, a to v tom zmysle, že o jednotlivcovi s týmto menom nehovorí nič podstatné. To isté platí v prípade ktoréhokoľvek európskeho mena. Na rozdiel od toho pôvodní Američania nedostanú meno, kým nenadobudnú vlastnú identitu. Meno a identita pôvodných Američanov sa získavajú súčasne, a meno je preto osobné a posvätné.(ix)

Premenovávací stroj nielenže ukazuje, ako šikovne a rozmanito používajú rôzne kultúry pomenovávanie a premenovávanie vo vlastných kontextoch, ale zároveň potvrdzuje, ako ťažko sa dajú vo vlastnej spoločnosti a kultúre rozpoznať biopolitické metódy, nakoľko sa používajú rafinovane ako spôsob kontroly s dlhodobo škodlivými efektami.

Pridržiavam sa mienky, že potrebujeme opätovne preveriť rôzne epistemologické koncepty a fenomény spojené s premenovávaním tak, ako sa dejú v dnešnej spoločnosti, filozofii a vizuálnej kultúre dnes: v politikách identity a pohlavia, pri práve na sebaurčenie; používaním božských a tajných mien, nominalizmom, deskriptívnou teóriou mien, podpisov a dekonštrukciou pôvodnosti, osobnými menami, performatívnymi rečovými činnosťami, symbolmi a štátnymi znakmi, národmi a etnikami, premenovávaním ako privlastňovaním si subjektov a teritórií prepisovaním pamäti miest, ulíc a monumentov; menami otcov ako príznakových mien, pseudonymami, anonymitou, pomenovávaním a premenovávaním umeleckých kolektívov a hnutí; ekonomickou hodnotou mien, značkovaním, autorskými právami, atď.

Takmer každý príklad deštruktívnych následkov premenovávania vyvoláva súvzťažný protipríklad, kde sa premenovávanie používa konštruktívne. Odhliadnuc od toho, ako štáty ovládajú svojich občanov a ako kontrolujú mená, ktoré používajú, budú jednotlivci vždy vzdorovať systému a jeho reguláciam, zvlášť pokiaľ to zľahčuje ich každodenný život a existenciu ako takú.(x) Potrebujeme väčšmi preskúmať genealógiu verejného zabúdania a komplexných mechanizmov zaobchádzania s mnemotechnickými fragmentami a vyblednutými pomenovacími tabuľami, ktoré viedli ku konkrétnym výskumným umeleckým projektom. Umelci, umelkyne, vedci a vedkyne už vytvorili viacero rôznych návrhov na premenovánie. V niektorých prípadoch zachádzajú až tak ďaleko, že spúšťajú kampaň za premenovanie vrchu, za ktorého terajším názvom Agassizhorn sa ukrýva rasisitické dedičstvo (Sasha Huber, Rentyhorn, 2008). Vzniká feministický tlak na projekty, akým je návrh pomenovať most po dvoch ženách, ktoré v Skopje začiatkom dvadsiateho storočia protestovali proti noseniu závoja (Hristina Ivanoska, Naming the Bridge: Rosa Paveva and Nakie Bajram). Vyskytli sa aj aktivity umenia vo verejnom priestore, v ktorých sa premenovalo šestnásť ľubľanských ulíc po významných slovinských ženách (Tadej Pogačar, Attention: Women in the City!), alebo dielo Sanji Iveković spracúvajúce ulicu Neznámej hrdinky v Záhrebe (The Unknown Heroine, 2009). Sanja Iveković vo svojich predchádzajúcich projektoch týkajúcich sa neoliberálnych zmien názvov tovární v Chorvátsku jasne poukázala na význam podstúpiť konkrétne akcie, a to aj za predpokladu, že sú v boji s režimami moci určite predurčené na záhubu.(xi)

Úsilie zabrániť vybudovaniu pamätníka, ktorý by svojím názvom ponížil práve tých ľudí, ktorých mal poctiť – dlhodobý projekt kolektívu Monument Group, od začiatku nasmerovaný proti iniciatíve Belehradskej samosprávy postaviť pamätník „venovaný vojnám vedeným na území bývalej Juhoslávie" – je zriedkavý príklad projektu, ktorý odhalil a rozuzlil najhlbšiu podstatu moci a vplyvu premenovávania v jednom z najproblematickejších politických kontextov Európy. Nemenej dôležité sú na jednej strane prieskumné projekty Tanji Ostojić a Davida Rycha, a Alexandra Vaindorfa na strane druhej. Oba sa pokúsili „opraviť"stále „žijúcu pamäť" verejného priesoru, ktorú štát z dôvodu svojho ohrozenia politickou a individuálnou mocou jednotlivcov alebo udalostí domnelo považuje za nevhodnú alebo ju z rôznych iných dôvodov potláča. (Napríklad ikonickú postavu Rudiho Dutschke, hovorcu nemeckého študentského hnutia v 60-tych rokoch 20. storočia, alebo neskôr doteraz nevyjasnenú vraždu švédskeho premiéra Olofa Palmeho.) To, že sa niekoľko týchto projektov prerokovávalo v parlamentoch a vládnych komisiách, že sa nimi zaoberali zástupcovia mestských úradov na radniciach či riaditelia veľkých bienále, len svedčí o rozsahu diskurzívnej moci premenovávania ako aj o význame týchto javov ako hýbateľov spoločensko-politických a kultúrnych zmien.

Zdanlivo malé chyby pri písaní osobného mena, napríklad ignorovanie diakritických znamienok alebo iných špecifík, ktorými sa poukazuje na etnické, kultúrne alebo rodové pozadie, nie sú len nevinné naivity: veľmi často sú tieto chyby základné zložky hegemonických stratégií. Okrem toho, že umelci a umelkyne, ktorí používajú tieto stratégie, ponúkajú veľmi potrebné pedagogické postupy, zároveň ich skúmajú s iróniou a humorom, dokonca ponúkajú pomoc vo forme výbavy „DIY" – urob si sám (DIY – Do It Yourself).(xii)

Podľa Jacquesa Derridu je prideľovanie mien paradoxne činom dvojakým: činom lásky a činom poctivosti. V knihe O mene (On the Name) píše, že v každodennom živote dávame ľuďom nové mená ako najväčší dar, za ktorý nič neočakávame.(xiii) Inými slovami, chceme milovanej osobe na dôkaz absolútnej oddanosti dať niečo, čo v skutočnosti nemáme alebo nemôžeme: srdce, zlato, a pod. Napriek tomu stojí za to pripomenúť, že pohľadom Gillesa Deleuza je dávanie a prijímanie mena vo svojej podstate od prvej chvíle „najvyšším stupňom straty identity". Práve vtedy totiž nadobúdame „najintenzívnejšie poznanie v okamžitom pochopení vlastnej mnohorakosti a nejednoznačnosti.(xiv)

Jedna z otázok, ktorú si kladie konceptualizácia nazvaná „premenovávací stroj", znie: Ktoré – ak vôbec nejaké – pozitívne dôsledky premenovávania by z toho mohli vyplývať v kultúrnom a politickom zmysle, ak sa využívajú ako umelecký prostriedok? Odpovede by nám možno mohlo ukázať Deleuzovo chápanie našich životov ako súčtu malých náležitostí, ktoré vytvárajú a upovedomujú naše identity, ale ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú tie svojráznosti, ktoré už do týchto identít nezapadajú. Podľa Gilberta Simondona sa proces individualizácie nikdy nezavŕši, pretože mnohorakosť pred-individuálneho sa nikdy nemôže zmeniť na jedinečnosť: subjekt v sebe zahŕňa nepretržité premiešavanie sa pred-individuálnych elementov a individuálnych charakteristík.(xv)

Biopolitiku a spoločnosť kontroly môžeme chápať ako reakciu na tvorivú moc masy, ktorá predchádza pomenovávanie ako svojvoľnú politiku identity nastoľovanú spoločenským kontrolným mechanizmom.(xvi) Jediná cesta, ktorou sa dajú zmariť násilne nadiktované utláčateľské identity, je uvoľnenie vlastných individualít a ich kombinovanie s inými. Týmto spôsobom sa dá vytvárať veľké množstvo možných a spoločne jestvujúcich mnohorakostí, ktoré budú vždy lepšie, ako spoločnosť kontroly. Pretože každá jedna a každý jeden z nás je oveľa viac, ako len individuálna či kolektívna nálepka, ktorá nám bola pridelená (muž, žena, študent, lesba, beloch, Róm, a pod.). Pretože každá jedna a každý jeden z nás sme viac, než len meno, ktoré sme dostali.

Preložili Silvia Ruppeldtová a Ivan Jurica

Dr. Suzana Milevska je teoretička a kurátorka vizuálnych umení. Pochádza z macedónskeho Skopje. Jej výskum a kurátorský záujem zahŕňa postkoloniálnu kritiku hegemonickej moci v umení, feministickom umení a genderovej teórii, ako aj rôzne druhy participatívneho umenia. V súčasnosti vyučuje dejiny umenia a teóriu na Fakulte výtvarných umení Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Skopje. V rokoch 2006 až 2008 iniciovala založenie Centra vitzuálneho a kultúrneho výskumu pri Euro-balkánskom inštitúte v Skopje, kde vyučovala a bola aj jeho riaditeľkou. Titul PhD. dostala na Goldsmith College v Londýne, kde v rokoch 2003 až 2005 učila. Jej texty vyšli v ôrznych publikáciách, katalógoch a umeleckých časopisoch. V roku 2010 vydala knihu Rodové rozdiely na Balkáne (Gender Difference in the Balkans, Saarbrücken 2010) a je aj editorkou publikácie Premenovávací stroj (The Renaming Machine).

Der Drang nach Osten (Was ist Kunst) I.: Paralely k postkolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore

Der Drang nach Osten (Was ist Kunst) II.: Bruselský "Drang nach Osten": Ekonomická kolonizácia (1990 – 2010)

Der Drang nach Osten (Was ist Kunst) III.: Holá sloboda: video v troch častiach, piatich sekvenciách a siedmich záberoch

Poznámky:

i. Viď: David Harvey, "The ‘New' Imperialism: Accumulation by Dispossession", v Leo Pantich a Colin Leys, eds., Socialist Register 2004: The New Imperial Challenge (London: Merlin Press, 2003).

ii. Freud, S. (1925). "A Note Upon the ‘Mystic Writing-Pad", The Standard Edition of the Complete Psychological Works of Sigmund Freud, Ed. James Strachey. Volume XIX (1923-1925): The Ego and the Id and Other Works, London: The Hogarth Press and the Institute of Psycho-Analysis, 1978, 225-232.

iii. Vo svojej eseji "Feminism and Deconstruction, Again: Negotiations" Gayatri Chakravorty Spivak spracováva/píše o otázke nominalizmu a moci. Väčšinou prispôsobuje písanie "histórie" z kritickej feministickej perspektívy a jej kritika "dogmatického" (byrokratického, populistického) myslenia, ktoré má tendenciu ontologizovania moci a agendy, len potvrdzuje myšlienku zaoberania sa konceptom pomenovávania. Viď: Gayatri Chakravorty Spivak, Outside in the Teaching Machine (London: Rautledge, 1993), 121-141.

iv. Giorgio Agamben, State of Exception, prel. Kevin Attell (Chicago, IL: University of Chicago Press, 2005), 23

v. Konečné číslo osôb evakuovaných z Grécka počas občianskej vojny je ťažko odhadnuteľné: zatiaľ čo grécka vláda uvádza 52 000 – 72 000 utečencov vrátane Grékov, Macedónske zdroje uvádzajú do 213 000 osôb používajúcich slovanské jazyky, ako utečencov z Grécka koncom občianskej vojny. Viď: "Human Rights Violations Against Ethnic Macedonians-Report 1996", Macedonian Human Rights Movement of Canada, Toronto, 1996; str.111-112

vi. Barry Hindess, "Politics as Government: Michel Foucault's Analysis of Political Reason," Alternatives 30 No. 4 (2005): 389.

vii. Napríklad pseudonym Marcela Duchampa - Rrose Selavy; multiplované mená Cantsin, Karen Eliot, Mario Rossi, Bob Jones; multiplované meno Klaos Oldanburg a dobre známe Luther Blissett Project v "poštovom umení" (mail art); Blinky Palermo (narodený ako Peter Schwarze, aka Peter Heisterkamp), a medzinárodnú anonymitu umelcov-jednotlivcov ktorí podpisovali svoje diela pod skupinovými menami ako napr. Fluxus, Gutai, Irwin, Monument, etc. – ako niekoľko málo príkladov tohto umeleckého premenovávania. (Viď: "Multiple name", Sztuka Fabryka Mail-Art Encyclopedia, http://www.sztuka-fabryka.be/encyclopaedia/items/multiple_name.htm.)

viii. Nespochybňujem tu úplne J. L. Austinovu dobre známu distinkciu medzi fungujúcimi performatívmi ("performative" – označenie v anglickej lingvistike pre výrazy ktoré sú súčasne aj "činnosťami", ktoré menia doterajší stav, ako napr. "sobášenie"; "felicities") a nefunkčnými (infelicities), kde navrhuje/tvrdí, že umelecký kontext sa nehodí – "nemá vhodné podmienky" – pre vyslovovanie/uvádzanie performatív. (J. L. Austin, How to Do Things with Words, 2nd ed., ed. J. O. Urmson and Marina Sbisa [Oxford: Oxford University Press, 1990], 12–24).

ix. Frederick Martin, "Derrida(da)ism: Note 4: (Un)covering Identity", Whitecrow Borderland: Native American Cultural Philosophy, http://www.mayanastro.freeservers.com/derrida4.html.

x. Podľa bulharských novín The Sofia Echo, počas posledných dvadsiatich rokov odhadovaných päťdesiat tisíc macedónskych občanov získalo bulharský pas uplatňujúc si bulharskú etnickú identitu, a zmenením priezviska. Hlavným dôvodom bol voľný pohyb a práca v EÚ ("Bulgarian citizenship: The latest numbers", Sofia Echo, 23 April 2010; http://sofiaecho.com/2010/04/23/891995_bulgarian-citizenship-the-latest-numbers). Používanie viacerých mien rómskymi občanmi v proti týmto zaujatých Východoeuropskych krajinách je iným príkladom vzdorovania voči oficiálnym reguláciam.

xi. Stratégie po- a premenovávania sú prezentné v diele Sanji Iveković, v rôznych spôsoboch a úrovniach, najmenej od 1997, začaté jej kritikou transformácie (transition) a jej dopadu na ženy v chorvátskej spoločnosti 1990tych rokov, keď sa z hrdiniek (Juhoslávie) stali objektifikované telá (Gen XX, 1997–2001). Takisto pracovala s témou vymazávania vizuálnej a na menách založenej spoločenskej/verejnej pamäti, ktoré viedlo k prepísaniu ekonomickej a politickej komunistickej minulosti. V inštaláciach Nada Dimić File (2000–2001) a Lost & Found (2003–2004), ako príklady, sa zaoberá témou zmeny názvov/mien tovární/závodov v bývalej Juhoslávii (špeciálne premenovaním Závodu Nada Dimić na Endi International), ako priameho ukazovateľa transformácie/transferu vlastníctva kolektívneho na súkromné.

xii. Oliver Musoviḱ, ako príklad, opisuje svoje dielo Ć≠Ќ, 2002 (video, 8') ako "vzdelávacie" video o genealógii, pravopise a fonetických diferenciách pri písaní svojho priezviska, zatiaľ čo Sašo Stanojkoviḱ predstavil svoj workshop/performance To Whom It May Concern, 2005 (60', ICA-London) ako "tréning" písania mien bez pomýlenia pri diakritických znamienkach umelcov/kolegov z Východnej Európy, určeného pre západných umelcov.

xiii. Viď Jacques Derrida, On the Name, ed. Thomas Dutoit (Stanford, Calif.: Stanford University Press, 1995), 84-85.

xiv. Gilles Deleuze a Félix Guattari, A Thousand Plateaus, pr. Brian Massumi (Minneapolis: University of Minnesota Press, 1996), 40.

xv. Simondonove názory sú diskutované v A Grammar of the Multitude: For an Analysis of Contemporary Forms of Life Paola Virna (New York: Semiotext(e), 2004), 78–79.

xvi. Will Large, "The Multitude", Dave Harris (& Colleagues): Essays, Papers, Courses, http://www.arasite.org/WLnew/empire/multi.html.

Projekty participatívnych komunít 2013 - BA

Autor/ka:

Proces PR pre rok 2013 sa začal v septembri verejnými fórami a pravidelnými stretnutiami participatívnych komunít v Komunitnom centre generácií.

Čítať ďalej...

Podpora európskej zodpovednosti za blaho detí

Spoločné vyhlásenie európskych mimovládnych organizácií k Záverom zasadnutia EPSCO zo 4. októbra 2012

Autor/ka: EAPN/SAPN
Čítať ďalej...

Priebeh a výsledok participatívneho rozpočtu v Bratislave pre rok 2012

Autor/ka: Utopia

Prvý ročník participatívneho rozpočtu (PR) v Bratislave prebiehal v období od apríla do júla 2012. Občania a občianky na pravidelných stretnutiach jednotlivých komunít PR podávali návrhy na zlepšenie mestského priestoru alebo služieb mesta, diskutovali o prioritách komunít a nakoniec na ich základe vypracovali projekty, ktoré sa uchádzali o prostriedky z mestského rozpočtu. Zapojiť do činnosti ktorejkoľvek z komunít sa mohol ktokoľvek, kto mal záujem. Participovať na rozhodovaní o prostriedkoch z mestského rozpočtu bolo možné aj inými spôsobmi. Po celý čas prebiehala Burza nápadov, anketa, ktorej cieľom bolo pozbierať čo najviac kritických podnetov a návrhov na ich riešenie od obyvateľov a obyvateliek Bratislavy na uliciach, verejných akciách alebo na internete na stránke pr.bratislava.sk. Okrem toho prebehlo niekoľko verejných diskusných fór, na ktorých sa rovnako dalo vyjadriť k rozpočtu a prioritám mesta. Občania a občianky mali celú dobu možnosť zapojiť sa do elektronických diskusií na stránke pr.bratislava.sk, na ktorej sú zverejňované výstupy práce v participatívnych komunitách a na verejných zhromaždeniach. 21. júna 2012 sa v Kultúrnom centre Dunaj uskutočnila verejná prezentácia projektov pripravených na základe všetkých podnetov a verejných diskusií v rámci participatívneho rozpočtu pre rok 2012. Po prezentácii sa občania a občianky znova vyjadrovali k projektom a prioritám participatívnych komunít a diskutovali o nich. Rozhodnutie o tom, ktoré projekty získajú podporu z mestského rozpočtu, je výsledkom verejného zvažovania delegátov komunít na zhromaždení z 28. júna 2012 a verejného hlasovania prebiehajúceho do 22. júla 2012.

Čítať ďalej...

First Previous Next Last