Preskoč na obsah

Súčasné mesto ako „koinos"? a návrh projektu Autonómna zóna Lafranconi

Autor/ka: Lukáš Bulko

V tomto článku je okrem filozofických argumentov, v prospech potreby občianskeho osvojovania si "verejného priestoru mesta", priblížené aj ideové pozadie, ktoré vysvetľuje koncept "Autonómnej zóny Lafranconi" - jeden z navrhovaných projektov, vytvorený študentmi v rámci Participatívnej komunity Mládež - Bratislava.


Súčasné mesto ako „koinos"?

Tony smetí denne, skládky odpadov, mestské kanály, stoky, vrývanie hlbokej brázdy do prírody, slumy, ghettá, krematóriá, továrne, výfukové splodiny, znečisťované rieky, bezdomovci, žobráci, sociálne vylúčení, gangy, bezohľadné developerské intervencie, takmer neexistujúca verejná kontrola, kamery, výklady, reklamy, bilboardy, hypermarkety, brak, kult hedonizmu a vlastného konta, hluk, stres, zhon, preplnenosť, mechanické gestá, nevšímavosť, nevôľa prekračovať neviditeľnú membránu sterilnej zdvorilosti a vidieť veci z perspektívy iného vnímania, neautentické - nereflektované zvyky, štandardizované neosobné priestory, tranzitné miesta, ktoré neponúkajú nič, s čím by sa dalo stotožniť, čo by človeka vyzývalo meniť a sa zmeniť atď.

Toto všetko, ale samozrejme, aj mnohé iné, je realita dnešného mesta. K tomuto všetkému však - ako obyvatelia miest - patríme; toto sú diela, plody, prejavy a produkty mestského života; toto sú dôsledky nejakých z povrchnej perspektívy neviditeľných zákonov, podmienok, predpokladov, pravidiel hry typických a vlastných práve mestu.

Istý rámec myslenia, cítenia a teda aj typickej praxe-konania, správania, spôsobov riešenia kritických situácii, miera kultúrnosti, všetky pozitíva aj negatíva, ktoré sa dnes viažu na existenciu v meste a nie inde, určite súvisia a vyplývajú z istej konkrétnej organizácie, modelu, usporiadania, geometrie priestoru, z charakteru vzťahov (aj politických), ktorý existuje práve teraz v urbánnom priestore a nie inde.

Ako uvádza správa Organizácie Spojených Národov „State of World Population 2007", od roku 2007 žije prvý krát v histórii vyše polovica svetovej populácie v mestách. Tento fakt je oprávnené interpetovať aj tak, že to, čo dnes predstavuje väčšinovú reprezentáciu pojmu „človek", pojmu „ľudstvo", je manifestované v meste a reprezentované mestom. Veď väčšinová masa svetovej populácie si za prostredie svojho života rozhodla vybrať práve mesto a teda je ochotná akceptovať jeho pravidlá aj so všetkými vyššie spomínanými sprievodnými - negatívnymi - javmi. Ak dnes mestský priestor, vo svojej komplexnosti, neskreslene manifestuje „ľudskú rasu", mala by to byť ľuďom platná, najväčšmi obývaná zóna, mesto by malo byť hrdou charakteristikou „človeka", v ňom by sa človek mal cítiť dobre a v ňom by sa evidentne, mal cítiť doma (mal by ho vnímať ako svoje bohatsvo, ako milovaniahodné miesto pod slnkom, najlepší z možných svetov).

Mesto a jeho priestorovú organizáciu a dynamiku možno ako domov človeka charakterizovať ešte v jednom zmysle. Keď sa zamyslíme nad kvalitatívnou povahou, charakterom zákonov a vzťahov, ktoré regulujú dynamiku a udržujú mieru komplexnosti priestorovej organizácie mesta, uzrieme, že pravidlá hry celého kultúrneho, mestského priestoru sú dôsledkom výsostne ľudských potrieb a vzťahujú sa na výsostne, umelú, človekom vytvorenú, ‚artificiálnu dimenziu'. Charakter týchto vzťahov, zvykov a pravidiel je úplne iný ako majú zákony prírody - v neutrálnom zmysle – plní čo najviac sa vyčleňujúcu funkciu. Dalo by sa povedať, že - skryté pravidlá, ktoré ho organizujú, - človeka od prírody čo najviac odpútavajú, vymaňujú, čo najviac oslobodzujú , zbavujú závislosti a umožňujú mu žiť vo vlastnom, výsostne ľudskom svete – v priestore významu a kultúrnych symbolov v ktorých sa odzrkadľujú výsostne ľudské vlastnosti a potreby. Mesto by sme mohli pokojne chápať, ako zmaterializovanú, stuhnutú podobou významových a symbolických vlastností a potrieb človeka. Nikto iný nemá shopnosť, iba človek prechádzajúci sa mestom, tieto stuhnutiny vidieť a spoznávať ako svojich príbuzných, dokáže ich dešifrovať, komunikovať s nimi a prechádzajúc rôznymi štvrťami, zónami a historickými vrstvami má možnosť ich reartikulovať do individuálneho vlastného priestoru významu tak, že si uvedomuje, že nazerá do samého seba.

V dnešnom meste, by sme sa možno naozaj, mali cítiť ako doma, veď kde inde? Avšak požiadavka chápať mesto, ako svoj domov, naráža na jeden závažný problém.

Závažný problém požiadavky identifikácie mesta ako svojho domova, vyplýva z ťažkosti nadobudnúť pocit a stav mysle „bytia doma" v takom širokom a mnohorozmernom organizme, akým moderné mesto je. (* Pre istotu, upozorňujem, že by malo byť jasné, že tu nemám na mysli naivnú predstavu, keď niekto stostožňuje pojem „môj domov", s mestom, pretože v ňom náhodou vlastní pozemok, v ktorom môže bývať. V zmysle tejto práce tu ide o mesto, ako dom, ktorý má charakter sebaidentifikácie človeka s mestom vo všetkej jeho komplexnosti vrátane všetkých jej dôsledkov, keďže mesto sa dnes stalo reálnou reprezentáciou vyše 50% ľudskej rasy.) A hoci, hľadiac na charakteristiky, tento stav mysle nemusí nevyhnutne zahŕňať hrdosť a spokojnosť s domovom, ale musí to byť stav, ktorý by sa nikdy nedokázal domova vzdať, ujsť od neho, dištancovať sa, prestať zaň niesť zodpovednosť, odmietnuť ho; nikdy by v ňom neexitovala možnosť ho prestať mať naozaj rád, a to by sa prejavovalo aj tak, že všetky jeho chyby, zlozvyky negativity by jeho obyvateľ v sebe reartikuloval do niečoho zmysluplného, estetického, ovýznamňujúceho, lebo to je predsa len jeho domov. Tuto je dnes obrovský problém, málokto si pripúšťa, že by mal myslieť aj na niečo iné, ako seba a svoju rodinu a že by mal žiť v širších kontextoch.

Súčasná metropola - hoci je stále kultúrnou manifestáciou od prírody sa oslobodzujúcich potrieb – prestala byť schopná udržať porozumenie pojmu mesta, ako spoločného kolektívneho priesotoru, ako spoločného sveta významu a zmyslu - domova všetkých jeho občanov, so spoločnou zodpovednosťou za to, ako sú ním reprezentovaní a ako ho oni reprezentujú. (*O meste ako domove v tomto plnom slova zmysle, bolo do istej miery možne hovoriť v prípade antického a stredovekého mesta. Stredoveké mesto bolo komunitné, integrujúce, ešte umožňovalo obyvateľom vnímať ho, ako kolektívny výtvor ich všetkých, ako reprezentáciu ich samých, obyvatelia v ňom boli úzko zomknutí. No tento typ mesta nebol pripravený udržať si svojho ducha v konfrontácii s metropolou, ktorá ho dnes obklúčila.)

Dôkazom straty tohto porozumenia mestu, ako svojmu domovu, sú v realite hojne zastúpení ľudia ktorí, vedome, alebo nevedome prehliadajú a odmietajú skutočné problémy, ktoré sa týkajú ich existencie v meste, napríklad problémy smetísk, slumov, žobrákov, komercionalizmu a pod.

Dovolil by som si to ilustrovať jednou možno trúfalou nadinterpetáciu.: Už v 6.st pnl. sa grécky filozof Heraklietos zamýšlal nad 2 krajnými módmi individuálnej skúsenosti sveta, pričom rozlišoval 2 typy priestoru – „kosmosu", a priraďoval im 2 módy duše, podľa toho, v ktorom type symbolického priestoru, / ‚obraze sveta', / významu sa oreintujú a pohybujú:

1.‚koinos‘ – je označenie pre kolektívne uvedomovaný kozmos, priestor, ktorý obývajú všetci jednotlivci, ktorí vidia skutočný svet, tzn. uvedomujú si skutočné vzťahy, ktoré v ňom panujú a neignorujú problémy, ktoré v ňom nachádzajú. Ich duše charakterizoval, ako bdelé, nespiace, suché a to preto, že žijú v jednom a tom istom kozme.

2.‚idios‘ – obývajú duše, ktorých priestor symbolického významu / obraz sveta sa odtrhol, odrezal od reality a nie je schopný reflektovať a vidieť skutočný svet, ktorý je vlastne svet spoločný. Prehliadajú a strácajú pojem naliehajúcej, konkrétnej reality, čoho dôsedok je v podstate strata reálnej kontroly nad vlastným životom. Priestor ktorý obývajú je individuálny, a prebývanie v ňom obnáša mnoho rizík: napr. že ciele a plány, na ktoré sa sústreďujú zostanú nedosiahnuteĺné, že neuvidia, čo sa skutočne vo svete deje, nebudú vedieť, ako ich aktivita/pasivita ovplyvní ostatných, nechajú sa ľahko zmanipulovať, budú zaspato udržiavať neautentické zvyky a rutiny, ktoré objektívne nebudú môcť realizovať ich potreby a naozaj oslobodiť atď. Takýchto ľudí v antike nazývali aj „idiotes", lebo sa vyznačovali neschopnoťou vidieť niečo iné, ako vlastnú pravdu a dokázali myslieť len sami na seba. Herakleitos charakterizoval ich duše ako spiace a mokré, možno aj preto, že človek, ktorý nedokáže vidieť ostatných, sa vznáša ako keby vo vlhkej hmle sebailúzií, resp. ilúzií vedenia.

Pokiaľ syndrómom dnešného mesta sú ľudia, neschopní sa stotožniť / si prisvojiť veci ktoré patria do „koinos", ktoré sú reálne, tak tento fenomén by mohol mať 2 dôvody / prameniť z 2 príčin:

a) Ľudia si buď vôbec neuvedomujú, alebo zámerne / podvedome prehliadajú, vytesňujú zo svojich obrazov sveta problémy, ktoré sú im nesympatické, odporné, v ktorých sa cítia bezmocní, nezainteresovaní a pod. (napr. nedostatočné riešenie problému odpadu, bezdomovectva, znečistenia...) V konečnom dôsledku si ale zapchávajú uši a oči pred nežiadúcími informáciami, bezohľadu na to, že veľmi dobre vedia, že keď niekto niečo odmieta riešiť, neznamená to, že to prestáva existovať.

b) Mestské priestory a prostredia, v ktorých trávia väčšinu času sú samé o sebe neosobné, neozmyselnené, neľudské, diskontinuitné... takže ľudí nestimulujú, nevyzývajú a nepodnecujú k aktívnemu a tvorivému odkrývaniu a reflektovaniu okolia, do niečoho s nimi súvisiaceho, niečoho nim blízkeho, k odkrývaniu.„ducha miesta". (Napr. také sú „nemiesta" M.Augeho(tranzitné zóny, hotelové haly, typizované kancelárske priestory, supermarkety...) - ktorým chýba oporný bod, nejaké narušenie formálnosti a jednotvárnosti, -v ktorých strácame pojem v akom mieste, na akom kontinente sa nacházame. ; Také sú obscénne architektonické kreácie, ktoré bez ambície syntézy s pôvodným významom znásilňujú rôzne historické symboly rôznych funkcií a spôsobujú agóniu zmyslu... V protiklade, k nielen týmto typom odcudzených priestorov, môžme pozitívne polarizovať napr. chrámy, komunity, autentické tradície..., miesta naplnené akoby všade prítomnými duchmi, väzbami, významami podnecujúcimi jendotlivcov k stotožňovaniu sa so spoločným symbolickým priestorom a participácii na ňom...)

Súčasný syndróm neschopnosti, nevôle, neodhodlanosti mešťanov sa usilovať o čo najpravdivejšie a najkonkrétnejšie uchopenie, artikulovanie „koinos", (inak povedané, syndróm nevôle riadiť sa ideálom, že je možné a potrené sa k nemu snažiť dospieť) by mal byť, v princípe a logicky, riešitelný tým, že by sme neutralizovali 2 typy predpokladaných príčin jeho vzniku. Riešenie by vo všeobecnosti malo spočívať v 2 jednoduchých, ale zároveň rafinovaných spôsoboch apropriácie a usúvzťažňovania mešťanov s odcuzdeným priestorom: v prvom prípade v prebúdzaní záujmu o prehliadané spoločné problémy, tak že sa ukážu, ako atraktívne a príťažlivé a v druhom prípade reartikulovaním nezmysluplných priestorov na niečo zmysluplnosť stimulujúce.

Ad a) tvorivým vynachádzaním prostriedkov, ktorými možno uchopiť ignorované, obťažujúce javy, ako niečo zmysluplné a estetické. To znamená, že tie neuvedomované / ignorované odpudivé problémy, ktorých dôsledky sú od mestského života neodčleniteľné a reálne na nás naliehajú, zostanú dovtedy javmi z našich životov vytesňovanými, prehliadanými, ignorovanými, vnímanými ako neriešiteľnými, kým neobjavíme spôsoby, ako ich pretvoriť do niečoho duchovného, estetického, - do niečoho, skrz čo tieto javy budú zmysluplne napĺňať významový priestor kolektívneho priestoru „koinos", vďaka čomu sa stanú prirodzene akceptované a prisvojované alebo napravované.

Ad b) tvorivým vynachádzaním konkrétnych spôsobov, inštitucionálnych mechanizmov a prostriedkov, skrz ktoré bude možné odosobňujúcu negativitu, súvisiacu s priestormi, ktoré pojem mesta významovo vyprázdňujú, reartikulovať tak, že ich povaha bude využitá k tomu, že ten význam, čo mestu beru, začnú mestu zároveň aj dodávať (- umožnia vytvárať priestor osobný).

Oba spôsoby spočívajú na vynachádzaní spôsobov opätovného osvojovania si priestoru významu, ktorý by bol vnímaný, ako reálne spoločný (‚koinos') pre všetkých jeho aktérov: Prvý zabezpečuje predpoklady k možnosti pravdivého osvojenia „koinos", druhý vytvára a zabezpečuje stimuláciu k jeho spontánnemu občianskemu osvojovaniu.

V prvom prípade preto, lebo kým neprebieha skutočná, reálna reflexia všetkých závažných problémov, pravidiel a predpokladov, týkajúcich sa spoločne produkovaného priestoru, kým bude bežné zapchávanie si uší a očí pred nežiaducími informáciami, dovtedy nebude možné hovoriť o individuálnej zodpovednosti za svoje konanie, dovtedy nebude možné hovoriť o kontrole nad smerovaním a charaktere tohto prakticky symbolického priestoru a  a nebude možné ani uvažovať o slobodnom, tzn. nemanipulovanom živote v ňom a teda ani o meste ako domove.

V druhom prípade preto, lebo ľudia, ktorí budú stimulovaní k spontánnemu znovunapĺňaniu jednotvárneho priestoru mesta významom, a „duchom miesta", sa budú oveľa ochotnejšie stotožňovať s tým, čo bude znamenať význam pojmu „spoločný priestor mesta", a budú brať na seba jeho údel, keďže budú vedieť, že o ňom rozhodujú a že ho vytvárajú oni, občania, a nie napr. podnikatelia, či politici, ktorí sú, povedzme si na rovinu, reprezentatmi ‘ídiotes', lebo hľadia primárne na záujmy svoje.

Každý problém, ak je reálny, vytvára prirodzene reakciu v podobe hnutí, ktoré sa snažia problém reflektovať, vyrábať kritiku, nachádzať pojmy, ktorými ukážu že problém naozaj existuje a ponúkať alternatívu.

V dnešnom meste možno badať rôzne alternatívne skupiny, ktoré si v protiklade s odosobňujúcimi tendenciami, spontánne mesto osvojujú, ktoré sa snažia reartikulovať odcudzujúce tendencie, vracať ich ľuďom a to veľmi rozmanitými spôsobmi. Ak mal mystik Osho pravdu, keď povedal, že „kreativita je najväčšou formou vzbury", tak by sme mali vnímať pozitívne, že tieto praktiky v meste spontánne vznikajú, pričom ich nositelia nie sú iba exoti a čudáci ako filozofi, alebo občianski, kultúrni a ekologickí aktivisti, ale napríklad, by sme k nim mohli priradiť aj fenomén grafity, ktorý najmä chátrajúcim a odosobneným miestam (tzn. napr. budovám, ktoré sú také funkcionálistické a škaredé, že sa v nich ani nedá bývať) robí veľkú službu, podobne street-art-ové živly, squateri, parkour, umenie z odpadu (napríklad pet-flašové umenie) pouličných hudobníkov, básnikov, autonómne zóny a mnohé iné podobné a pritom úplne rozmanité spontánne prejavy osvojovania a ozmyselňovania odcudzeného priestoru.

Návrh projektu Autonómna zóna Lafranconi

Koncept Autonómnej zóny Lafranconi je alternatívnym projektom / experimentom, ktorý by chcel byť narámcovaný tak, aby stimuloval čo najslobodnejšiu spoluprácu rozdielnych, no tvorivých, kreatívnych mladých ľudí, ktorí sa vyznačujú tým, že spontánne generujú alternatívne spôsoby osvojovania priestoru. Chce byť miestom umožňujúcim sprístupňovanie nových možností trávenia voľného času, pričom predpokladá aktívne a živé podieľanie sa komunity na jeho utváraní.

Atraktívnosť projektu, teda očakávané zmeny, ktoré by projekt miestu priniesol, možno momentálne charakterizovať dvoma bodmi:

1. Priestor rekreácie a reflexie: Rekultiváciou a skultúrnením relatívne zanedbaného, ale napriek tomu, z hľadiska jeho potenciálu, veľmi príťažlivého prostredia pod a pri moste Lafranconi – konkrétne vybudovaním lavičiek, lanových prekážok pre dopslelých a inými drobnými úpravami + aktivitami, ktoré spontánne vzniknú z koncpetu priestoru ako autonómnej zóny, - sa vytvorí základný rámec osobitného a otvoreného verejného priestoru, určeného nielen mladým ľuďom, na rekreáciu v časti bratislavskej riviéry a nábrežia Dunaja, ktorá bude v budúcnosti (vzhľadom na novostavby, ktoré sa tam už teraz realizujú) čoraz viac frekventovaná.

2. Živý priestor tvorivosti: Status autonómnej zóny mladých vytvorí istý rámec, ktorý umožní všetkým mlado sa cíťiacim ľuďom s rôznymi záujmami tvorivo spolupracovať, komunikovať a navzájom sa inšpirovať pri ďalšej práci s týmto priestorom a vytváraní osobitosti - "genius loci" tohto miesta. Momentálne tento priestor spontánne využívajú okrem okoloidúcih minimálne parkouristi a grafiťáci, taktiež to je cieľová stanica tradičného „Silvestrovského behu cez bratislavské mosty"(* http://www.ta3.com/clanok/6721/tradicny-silvestrovsky-beh-cez-bratislavske-mosty-pisal-uz-svoju-23-kapitolu.html). Náš projekt by chcel do tohto priestoru už od začiatku vniesť ešte jeden prvok – zvukovú inštaláciu – reproduktory, umietsnené v grafitovej galérii pod konštrukciou mosta. Tento prvok by mohol podnietiť vznik synergického efektu spočívajúcom na myšlienke pravidelného obmieňania galérie grafitov, + prirodzených reálnych zvukov mostu, + reprodukovanej atmosferickej hudby.

Táto idea teda využíva plán pravidelného (napríklad raz za štvrť roka) premalovávania grafitovej galérie tak, že by ho spolu s využitím pôsobenia jedinečnej akustiky pod mostom (nekonečný prúd automobilov po konštrukcii mostu generuje prirodzenú, atmosferickú, dynamickú, rytmickú zvukovú kulisu, pričom hluk áut je pod mostom úplne odhlučnený a je tam počuť prakticky iba pôsobivé nárazy o konštrukciu), doplnila o zvukovú inštaláciu – reprodukovanú hudbu, ktorá by príhodne reartikulovala a dopĺňala tento prirodzený jav a pritom atmosfericky umocňovala a zvýrazňovala grafitový koncept, čím by sa docielila zaujímavá synergia civilizačnej dynamiky, prirodzených zvukov prostredia, street-artového fenoménu a atmosferickej komunikujúcej hudby. Atraktivitu pre grafiťákov by mohla zabezpečiť podpora zo strany SNG, ktorá by grafity fotograficky archivovala a vystavovala vo svojich priestoroch. Atraktivita pre hudobníkov, skladateľov by bola zabezpečená práve podmienkou komunikácie hudby s prirodzenými zvukmi mosta a grafitovým konceptom. Mohlo by ísť o tzv. generatívnu elektronickú hudbu, ktorá by len rôznymi efektami a naprogramovanými algoritmami metamorfovala zvukový materiál, ktorý v danom okamihu prostredie mosta poskytne, alebo by išlo o hudbu, ktorá by rytmickú zložku mosta chápala, ako relevantného rovnocenného partnera, ako spoluhráča pri artikulácii a reflexii atmosféry tohto preistoru a civilizácie, ktorého je produktom.

Vytvoril by sa tak predpoklad k tomu, že atmosfera celej zóny a stavby mosta, by takto mohla byť umelecky umocňovaná a premieňaná, mohla by stále dostávať nový kontext, novú atraktivitu a inšpirovať ďalších ľudí k ďalšej práci s priestorom a teda aj medzi sebou navzájom.

Myšlienka spočíva v tom, že na tranzitnom mieste, ktoré by samo o sebe nijak nevyčnievalo z jendotvárnosti svojej funkcie – byť mostom; ktoré človek normálne významovo nijak nepretvára, teda na mieste, kde by to vlastne nikto nečakal, by sa náhodný okoloidúci mohol stretnúť s jedným nečakaným príkladom, ako môže človek využívať a pracovať a pozmeňovať materiál prostredia, ktorý má k dispozícii a umocniť jeho ducha.

Možno by to vnímal ako niečo pozitívne a významovo stimulujúce, lebo všetci môžu utvárať priestor, ktorý je všetkým spoločný.

Foto – príloha
Autonóna zóna Lafranconi

hranice by boli od plota Botanickej záhrady po parkovisko
Severný pohľad

Západný pohľad

Grafitová geléria – priestor navrhovanej zvukovej inštalácie
zhora

zo zeme          ľavá strana                                        pravá strana

Ilustračná fotografia: meneldur

Projekty participatívnych komunít 2013 - BA

Autor/ka:

Proces PR pre rok 2013 sa začal v septembri verejnými fórami a pravidelnými stretnutiami participatívnych komunít v Komunitnom centre generácií.

Čítať ďalej...

Podpora európskej zodpovednosti za blaho detí

Spoločné vyhlásenie európskych mimovládnych organizácií k Záverom zasadnutia EPSCO zo 4. októbra 2012

Autor/ka: EAPN/SAPN
Čítať ďalej...

Priebeh a výsledok participatívneho rozpočtu v Bratislave pre rok 2012

Autor/ka: Utopia

Prvý ročník participatívneho rozpočtu (PR) v Bratislave prebiehal v období od apríla do júla 2012. Občania a občianky na pravidelných stretnutiach jednotlivých komunít PR podávali návrhy na zlepšenie mestského priestoru alebo služieb mesta, diskutovali o prioritách komunít a nakoniec na ich základe vypracovali projekty, ktoré sa uchádzali o prostriedky z mestského rozpočtu. Zapojiť do činnosti ktorejkoľvek z komunít sa mohol ktokoľvek, kto mal záujem. Participovať na rozhodovaní o prostriedkoch z mestského rozpočtu bolo možné aj inými spôsobmi. Po celý čas prebiehala Burza nápadov, anketa, ktorej cieľom bolo pozbierať čo najviac kritických podnetov a návrhov na ich riešenie od obyvateľov a obyvateliek Bratislavy na uliciach, verejných akciách alebo na internete na stránke pr.bratislava.sk. Okrem toho prebehlo niekoľko verejných diskusných fór, na ktorých sa rovnako dalo vyjadriť k rozpočtu a prioritám mesta. Občania a občianky mali celú dobu možnosť zapojiť sa do elektronických diskusií na stránke pr.bratislava.sk, na ktorej sú zverejňované výstupy práce v participatívnych komunitách a na verejných zhromaždeniach. 21. júna 2012 sa v Kultúrnom centre Dunaj uskutočnila verejná prezentácia projektov pripravených na základe všetkých podnetov a verejných diskusií v rámci participatívneho rozpočtu pre rok 2012. Po prezentácii sa občania a občianky znova vyjadrovali k projektom a prioritám participatívnych komunít a diskutovali o nich. Rozhodnutie o tom, ktoré projekty získajú podporu z mestského rozpočtu, je výsledkom verejného zvažovania delegátov komunít na zhromaždení z 28. júna 2012 a verejného hlasovania prebiehajúceho do 22. júla 2012.

Čítať ďalej...

First Previous Next Last